Dovolenka s mojou rodinou
Keď moja Ruži berie kľúče od auta, držím sa tesne za ňou, aby ma náhodou nezabudla doma. Ponáhľal som do garáže, kde sa nosili do auta kufre a môj pelech a všeličo. Vozíme sa stále spolu k babičke, do lesa, na návštevy k iným ľuďom, na výstavy.
Nastupoval som prvý. Mäkkučko mi vystlali postieľku. A štartujeme.
Vezieme sa a vezieme a vezieme, už tomu prestávam rozumieť, kam sa až chceme odviezť. Ocko zastavuje, vyložili ma. Prechádzam sa, pijem, jesť sa mi nechce. Čakáme, kým sa chlapi najedia. Nepoznám to tu, ale nevadí mi to. Som úplne spokojný, keď cítim moju paničku. Hladí ma a stále mi niečo rozpráva. Pokračujeme v ceste a vezieme sa ďalej až do večera. Pospinkávam, pozerám z okna a som spokojný.
Silno spím, keď auto zastavilo. Rozlepujem oči, vykladajú ma. Čuchám všade naokolo a viem, že túto vôňu poznám. Nebol som tu, nie sú to pachy z nášho domu, ale poznám ich. Cítim more, slaný vzduch, vôňu kvetov, rybacinku……už viem, vonia to ako u mojej maminky vo Francúzsku. Že by ma chceli vrátiť?
Všetko čo do auta doma naložili, vykladajú. Vôbec nerozumiem čo robia. Ideme do cudzieho domu a cudzej izby. Keď mi Ruži rozloží môj vlastný pelech vedľa jej postele, cítim sa v bezpečí. Celú noc jej ruka visí dolu a škrabká ma, presne ako doma. Asi budeme doma teraz tu.
A toto sa mi páči!
Skoro ráno vstávame. Potichučky, aby sme nezobudili chlapov vychádzame z izby. Vôňa je tu znova. Je všade. Vdychujem ako najsilnejšie viem. Je to super. Behám hore dolu, pod labkami cítim niečo mäkké, ale tráva to nie je.
Utekám ďalej…..fúúú, koľko vody. Ponorím ňufák, pijem, bŕŕŕ – slanááá. Nevzdávam sa, skúšam znova. Slanááá. Celkom ma to ranné behanie unavilo. Vrátili sme sa do izby a ja som myslel, že si pospím. Moji ľudia vstávajú, balia nejaké veci a chystajú sa von. Čožéé, chcem spať, veď sme teraz prišli.
Len kúsok sme prešli, znova na tú čudnú trávu a sú tu aj postele. Nerozumiem tomu, ale netrápim sa s tým.
Naši si ľahli na tieto nové postele vonku, ja som spokojný že môžem spať. Jedným okom sledujem, či sú pri mne.
Cudzí ľudia sa pri mne zastavujú a hovoria mi niečo, čomu nerozumiem – dolce, morbido, bello – a chcú ma hladiť. Ležím, je mi dobre. Pod hlavu mi podložili uteráčik, vraj aby mi nešiel piesok do očí. Mne to nevadí, otáčam sa, piesok – tak sa volá táto čudná tráva – mám aj v nose.
Chlapi chodia hore dolu, ja sa vyhrievam. Pozor ! Vstala Ruži. To je pre mňa vždy signál vstať tiež. Jej sa držím ako repíč kamkoľvek sa pohne. Cupkám za ňou, všetci okolo naťahujú ruky a hladia ma. Neriešim to, ponáhľam. Ideme k tej veľkej vode, kde sme sa ráno prechádzali. Lenže niečo je inak ako ráno. Ona ide do vody. Kráčam za ňou. Ide ďalej a ja už mám vodu až po bradu. Zastavujem. To ako fakt? Lenže ona ide stále ďalej. Čakám, čakám, no toto nie. Už je ďalej akoby som si prial. Posuniem sa, voda mi ide do nosa, začínam mykať labkami, aby som sa udržal na hladine.
Moja Ruži kričí – pláva !!
Neviem kto, ani neviem čo to znamená, len mätám nohami aby som bol čím skôr pri nej. Chlapi dobehnú, stískajú ma, chvália a ja ani neviem za čo. Ale nechám ich, je to príjemné.
Celkom sa mi tento nový domov páči. Stále sú všetci so mnou, nikto ráno neodchádza do práce. Veľa sa prechádzame ráno aj večer. Všetko tu tak krásne vonia.
Ráno ma budia.
Nerozumiem tomu, pretože vždy budím ja ich. Balíme, nakladáme, nastupujeme, stískame sa s cudzími, mávame, trúbime. A vezieme sa a vezieme a vezieme. Ja spím. Cestujem rád.
Pozerám z okna. Wau, tu to poznám. Tu bývame. Tu sme doma. Kto nám to ide po chodníku? Vrčím. Kontrolujem. Štekám. To som na dovolenke úplne zabudol. Ale tu, u nás doma strážim svojich ľudí. Mám ich rád.
Neviem, kde sme to boli a neviem kam pôjdeme zajtra. Je mi to jedno. Keď cítim svoju rodinu, môžem bývať kdekoľvek.
Plánujete dovolenku so psom?
Zvažovali sme:
a) nechať ho doma
b) ide s nami
Nevedela som si predstaviť, že pôjdem bez neho.
Nakoľko ma manžel vie odhadnúť, ani ma neprehováral. Vedel, že by som si dovolenku vôbec neužila. Výber destinácie bol ovplyvnený účasťou štvornohého parťáka.
Lietadlo sme z možností vyškrtli, nakoľko sme nechceli, aby cestoval v podpalubí. Zostávala doprava autom.
Z destinácií sme uvažovali nad Chorvátskom alebo Talianskom. Vybrali sme Taliansko. Telefonicky sme vopred overili možnosť ubytovania psa v hoteli a informovali sme sa na dostupnosť pláže pre psov.
Navštívili sme veterinárneho lekára, ktorý psíka skontroloval a potvrdil jeho priaznivý zdravotný stav v pase. Náš pes je naučený cestovať autom každý deň. Predpokladali sme, že nenastane žiaden problém.
Je nutné dodržiavať prestávky, kedy sa ponaťahuje, poprechádza, vyprázdni, najdôležitejšie kvôli dodržaniu pitného režimu. Jesť počas prepravy nechcel. Je nutné zabezpečiť mu v aute dostatočne veľký priestor, aby sa mohol počas cestovania posadiť, postaviť, pohodlne si ľahnúť alebo sa otočiť.
V hoteli je potrebné vedieť mu ponúknuť rovnaké podmienky na spánok na aké je zvyknutý doma. Pravidelné prechádzky na venčenie a hru. Je potrebné zbaliť stravu na ktorú je zvyknutý. Počas dovolenky neodporúčam dávať nové granule ani dopĺňať ľudské jedlo, keď skúša svoje psie pohľady.
Pobytu na pláži sme sa trochu obávali, ale našťastie neopodstatnené. Je nutné navštíviť len pláž, kde je možnosť byť so psom. Na inú vás nepustia. Dokonca sa im zdá nežiadúce, aby ste cez takú pláž so psíkom prešli.
Je nutné prenajať si slnečník a miesto pre psa zvoliť len pod ním. Čerstvú vodu musí mať stále k dispozícii. Často sme ju menili, nakoľko keď sa napil, zostalo v miske veľa piesku. Priniesli sme pre neho chladiacu podložku. Hneď prvý deň sme ale odpozorovali od domácich plážovníkov, že nie je potrebná.
Po príchode na pláž odhrnuli rukami teplú vrstvu piesku na mokré podložie a psy si s radosťou ľahli na toto miesto. Náš sa tiež z podložky posunul na mokrý piesok.
Na pláži sme mali psíka na vodítku. Nie je nebezpečný, ani nezvykne utekať, ale vzhľadom na to, že je to väčší pes, snažili sme sa byť ohľaduplný voči dovolenkárom a malým deťom, aby sa ho nebáli. Do vody sme chodili len na úseku pláže pre psov a s vodítkom.
Psa sme nechávali v hotelovej izbe samého iba počas obeda a večere. Nebolo vhodné brať ho so sebou do hotelovej reštaurácie. Celý deň na pláži, počas spoznávania okolia, večerných prechádzok po meste, posedávania v kaviarňach, nákupoch bol neustále s nami.
Odporúčam všetkým vziať psíka so sebou. Pre neho aj vás odpadne stres z odlúčenia.
Vyskúšaná destinácia: Taliansko, Bellaria – Igea Marína, Hotel DUILIO, Pláž 16
Nie som odborník, iba milujúci majiteľ.
Prajem všetkým aby nabrali odvahu vziať svojho psa so sebou. Percento starostí je neuveriteľne nízke oproti percentu radosti, ktorú spolu prežijete.
Adamcová Ružena