Predtým ako sme sa úplne presťahovali na severné Slovensko, naše dovolenky a predĺžené víkendy sme sa presúvali do Vysokých Tatier. Milujeme zimu, sneh a lyžovanie. Aj preto sme sa rozhodli, pre samojeda. Sunnyho sme zväčša nechávali u rodičov keď bol šteniatko, ale ako dospieval, vždy chodieval s nami.

Je Január, zima po všetkých smeroch ako sa na Vysoké Tatry patrí a čas zaškoliť mladého Sunnyho do tajomstiev skialpu. Snehu je všade dosť tak vzhľadom na pokročilú poobedňajšiu hodinu, vydávame sa len na prechádzku poľom zo Štrby smerom na zaniknutú obec Šoldov. Vraj tam žili obrovský ľudia, 2m dlhý povesť hovorí…

Ideme len naľahko, žiadne batohy, žiadne mobily, žiadna čelovka, veď je to na dohľad od krbom vyhriateho domu, tak načo zbytočná záťaž.

Neviem, prečo všetci chovatelia považujú prechádzku so samojedom bez vodítka za nemožnú, Sunny je asi výnimka hovorím si cestou, drží si odstup maximálne 20m a neskutočne si užíva voľné bežkanie po čerstvom snehu. Milujem čerstvo napadnutý panenský sneh, lyže sa nám mierne zabárajú a vŕzgajú, Sunny si občas snaží uľahčiť cestu a prednými labkami mi stúpa na konce lyží a nechápavo na mňa pozerá keďže mne sa nožky tak nezabárajú ako jemu.

Prechádzajúc okolo medze s vysokými kríkmi vyplašíme pár srnky a srnca, ktorý sa okamžite rozbehnú za náš chrbát. Sunny zbystrí pozornosť, sleduje ich, sleduje nás a rozmýšľa ktorým smerom ísť. Prekvapivo sa otrasie a pokračuje s nami ku kamennej historickej pamiatke, hovorím si fajn, si väčší skialpinista ako lovec.

Začína sa zmrákať, predsa je zima tak zubaté slnko zapadá o čosi skôr, takže pri šoldovskom kríži otáčame a vraciame sa domov. Aj Sunny má dosť, je to mladý psík a 2km v snehu je pre neho asi náročný výlet…som si chvíľku myslela a fandila si…

V diaľke vidíme naše dve srnky, ako sa presne v strede medzi nami a domom snažia vykopať zo zeme nejaké bylinkové zamrznuté čipsy. Vzdialenosť odhadujem na príliš dlhú, aby sa Sunnymi chcelo za nimi utekať, hoci jeho rastúci odstup od nás ma začína trochu znepokojovať.

Okríknem ho raz, dva razy, kričíme už obaja na plné hrdlo a začínam šípiť prúser…ten krík ignorujúci drzý beh s chvostom metajúcim sa na chrbte zo strany na stranu bez otočenia hlavy poznám.

Niekoľkokrát sa mu podarilo zdrhnúť za kamošmi pouličníkmi z ulice a vždy to malo rovnaký scenár, zdvihnutý metajúci sa chvost a v pohľade výraz! Teraz Ťa ani náhodou nebudem poslúchať! Nepochopiteľne je náš mladý psík plný sily a začína šprintovať za novými kamošmi. Vzďaluje sa natoľko, že v tom začínajúcom šere, biely kožuch na bielom snehu je čím ďalej tým horšie rozpoznať.

A tie hlúpe srny stoja a stoja a čakajú na kamoša. V tom sa nám naskytol neopakovateľný pohľad.

Nechali ho prísť na meter blízko, priam nepochopiteľne odvážne, potom však srnček podskočil, vyštekol riadnym srnčím štekotom a dal povel svojej frajerke „ Bež bejby bež…tento nie je od nás…je divne biely a má veľké zuby „ A dali sa na útek, krížom cez Važeckú cestu (vďaka bohu v zime je takmer bez áut) a krížom na pole smerom Kráľová Hoľa a krajom, kde ani vtáčika letáčika nestretnete.

A Sunny? No nevrátil sa…bežal priamo za nimi, poľami a dolinami, už som ho ani nevidela len som si podľa stĺpov pamätala miesto kadiaľ bežali. Museli sme sa rozhodnúť čo ďalej a ako ďalej…rozhodnutie padlo, ja idem za psom a srnami do krajiny neznáma a priateľ ide domov pre auto a pôjde po ceste oproti. 

Rozchádzame sa a ja rozmýšľam či to bola fakt dobrá myšlienka, nemám batoh, nemám telefón, nemám čelovku, len lyže a odhodlanie nájsť Sunnyho. Prechádzam cestu a hľadám stopy, osem ratíc od sŕn a štyri capky od psíka, srdco mi trochu bije strachom, že ich v snehu nenájdem ale rozpaky sú zachvíľu preč…mám ich…A nasleduje stopovanie ako z dobrej winettuovky, resp. naháňačka za našim pokladom zo strieborného jazera.