Autor: Ing. Jozef Jursa, CSc
Chov zvierat je jedna z prvých uvedomelých činností človeka, ktorá výrazne ovplyvnila jeho vývoj. Ak sa prejdeme po histórii ľudstva, človek sa spočiatku živil zberom rôznych plodín a príležitostne i živočíchov. Neskôr sa z neho stáva lovec, potom pastier, roľník atď. Chov zvierat patrí medzi činnosti, ktoré výrazne ovplyvnili kvalitu jeho života a umožnili mu stať sa nezávislým od náhodného nájdenia, resp. ulovenia potravy.
Medzi prvé zvieratá, ktoré začali s človekom žiť, patrí, podľa prevažnej väčšiny historikov, pes. Psa ako svojho spoločníka, ktorý ho sprevádzal v jeho živote si človek prispôsoboval svojim životným potrebám. V prvopočiatkoch ich spolužitia mu pomáhal pri love zvierat, neskôr pri ochrane stád. Tak, ako sa menil život človeka a menili sa požiadavky na jeho kvalitu, menili sa aj jeho požiadavky na domáce zvieratá, psa nevynímajúc.
Samozrejme, prvé chovateľské snahy človeka boli neuvedomelé a vychádzali z pozorovania a výberu jedincov, ktorí vyhovovali jeho potrebám. Vďaka tomu, že pes je veľmi variabilný druh, rozšíril sa do všetkých končín sveta a dokázal plniť priania človeka od drsného severu našej zemegule až po trópy. Dokázal plniť priania človeka ako pes spoločenský, lovecký, vojenský, pastiersky atď. Človek sa teda začal o psa starať, začal psa chovať.
Ako veda sa chov zvierat začína formovať až v 18. storočí.
V Anglicku sa v tej dobe začalo s cieľavedomým chovom väčšiny druhov domácich zvierat. Najzákladnejšou jednotkou chovu sa stalo plemeno. Plemeno zodpovedá poddruhu u divoko žijúcich zvierat.
Šľachtenie a zdokonaľovanie výkonnosti a exteriéru jednotlivých plemien sa stalo teda základným článkom chovu a plemenitby.
Chov psov na rozdiel od chovu hospodárskych zvierat má svoje špecifiká.
Na rozdiel od chovu hospodárskych zvierat nie je, alebo by aspoň nemal byť, založený jednostranne na ekonomickom základe. Prísne podradenie chovu ekonomickým pravidlám totiž často berie radosť z chovu a núti chovateľov redukovať všetky náklady často aj na úkor welfare /pohody/ zvierat.
Zisk, ktorý je hlavným predpokladom úspešného chovu hospodárskych zvierat, by mal byť v chove psov druhoradý.
Na prvom mieste by mala stáť radosť z chovu nášho spoločníka. Postavenie psa v našej domácnosti a v živote človeka je iné ako postavenie hospodárskych zvierat.
Ak však chceme, aby sa náš pes zúčastňoval aj na reprodukcii a chceme odchovávať potomstvo, dostávame sa už do ďalšej vyššej roviny nášho spolužitia. Človek tým, že psa zdomácnil prebral na seba zodpovednosť, ktorú má u divokých druhov príroda. Príroda však neposkytuje divým druhom iba priestor pre život a potravu. Príroda svojím vplyvom vykonáva aj selekciu – výber a zabezpečuje, aby sa na produkcii ďalšej generácie podieľali iba jedinci, ktorí sú najlepšie prispôsobení podmienkam života. Najodolnejší a najúspešnejší. Príroda je vo svojich zákonitostiach neúprosná, ale je nutné povedať, že aj veľmi úspešná a zabezpečuje existenciu a neprebernú rozmanitosť rastlinných a živočíšnych druhov tisíce a tisíce rokov.
Človek – chovateľ, ktorý sa podieľa na ďalšom šľachtení plemena a zabezpečovaní jeho reprodukcie, preberá preto na seba plnú zodpovednosť za to, že dané plemeno sa bude ďalej vyvíjať tak, aby zostali zachované jeho špecifické vlastnosti, ale aj za to, že zabezpečí aj v ďalších generáciách zdravé a životaschopné potomstvo.
Žiaľ, človek, aj v chove tak ako i v rade ďalších svojich činností, neberie ohľad na potreby iných ale predovšetkým na svoje vlastné. Tak v priebehu histórie spolužitia človeka a psa došlo k vyšľachtenie rôznych plemien psov. Často i plemien, ktoré dnes nie sú schopné samostatne existovať, samostatne sa rozmnožovať. Človek vo svojej samoľúbosti a v snahe vyšľachtiť niečo nové a zvláštne podchytil mnohé odchýlky, ktoré by v prírode nedokázali prežiť a vyšľachtil plemená, u ktorých dokázal tieto zvláštnosti ešte ďalej zvýrazniť, a dnes majú tieto plemená problém normálne žiť a ďalej existovať.
Každý chovateľ by si teda mal uvedomiť, že preberá na seba zodpovednosť, ako bude jeho obľúbené plemeno existovať v budúcnosti a napriek svojej láske ku psom musí vedieť zabezpečiť často aj nevďačnú úlohu, ktorú príroda vykonáva, a to selekciu.
Chovateľstvo je činnosť veľmi zaujímavá, ale aj veľmi zložitá. Často kladie pred chovateľa otázky, na ktoré je veľmi ťažko odpovedať. Preto by sa mal každý, kto sa chovom zaoberá, zoznámiť so základmi genetiky, plemenitby, ako aj rozmnožovania zvierat, aby mohol reagovať aspoň na tie najzákladnejšie problémy, s ktorými sa pri chove stretne.
Genetika je vo svojej podstate vedou o zákonitostiach dedičnosti a premenlivosti. Ako veda zaznamenala najväčší rozmach v 20. storočí a v súčasnosti je ústrednou disciplínou vied biologického smeru. Je to veda veľmi zložitá a v súčasnej dobe už vedci pracujú na úrovni molekulárnej.
Pre praktické chovateľstvo je však dôležité predovšetkým pochopenie jej základných zákonitostí a mechanizmov, ako i pochopenie základov genetiky populácie, z ktorej vychádza teória a prax selekcie, výberu a šľachtenia zvierat.
Každé plemeno je charakterizované viacerými morfologickými a fyziologickými znakmi, ktorým sa všeobecne hovorí znaky plemenné. Ak má byť teda niektorý jedinec považovaný za príslušníka určitého plemena, musí mať všetky tieto znaky t.j. musí zodpovedať predpísanému štandardu.
Nabudúce si povieme o zásadách prenosu dedičných informácií medzi generáciami.
Človek – chovateľ, ktorý sa podieľa na ďalšom šľachtení plemena a zabezpečovaní jeho reprodukcie, preberá preto na seba plnú zodpovednosť za to, že dané plemeno sa bude ďalej vyvíjať tak, aby zostali zachované jeho špecifické vlastnosti, ale aj za to, že zabezpečí aj v ďalších generáciách zdravé a životaschopné potomstvo.
Žiaľ, človek, aj v chove tak ako i v rade ďalších svojich činností, neberie ohľad na potreby iných ale predovšetkým na svoje vlastné. Tak v priebehu histórie spolužitia človeka a psa došlo k vyšľachtenie rôznych plemien psov. Často i plemien, ktoré dnes nie sú schopné samostatne existovať, samostatne sa rozmnožovať. Človek vo svojej samoľúbosti a v snahe vyšľachtiť niečo nové a zvláštne podchytil mnohé odchýlky, ktoré by v prírode nedokázali prežiť a vyšľachtil plemená, u ktorých dokázal tieto zvláštnosti ešte ďalej zvýrazniť, a dnes majú tieto plemená problém normálne žiť a ďalej existovať.
Každý chovateľ by si teda mal uvedomiť, že preberá na seba zodpovednosť, ako bude jeho obľúbené plemeno existovať v budúcnosti a napriek svojej láske ku psom musí vedieť zabezpečiť často aj nevďačnú úlohu, ktorú príroda vykonáva, a to selekciu.
Chovateľstvo je činnosť veľmi zaujímavá, ale aj veľmi zložitá. Často kladie pred chovateľa otázky, na ktoré je veľmi ťažko odpovedať. Preto by sa mal každý, kto sa chovom zaoberá, zoznámiť so základmi genetiky, plemenitby, ako aj rozmnožovania zvierat, aby mohol reagovať aspoň na tie najzákladnejšie problémy, s ktorými sa pri chove stretne.
Genetika je vo svojej podstate vedou o zákonitostiach dedičnosti a premenlivosti. Ako veda zaznamenala najväčší rozmach v 20. storočí a v súčasnosti je ústrednou disciplínou vied biologického smeru. Je to veda veľmi zložitá a v súčasnej dobe už vedci pracujú na úrovni molekulárnej.
Pre praktické chovateľstvo je však dôležité predovšetkým pochopenie jej základných zákonitostí a mechanizmov, ako i pochopenie základov genetiky populácie, z ktorej vychádza teória a prax selekcie, výberu a šľachtenia zvierat.
Každé plemeno je charakterizované viacerými morfologickými a fyziologickými znakmi, ktorým sa všeobecne hovorí znaky plemenné. Ak má byť teda niektorý jedinec považovaný za príslušníka určitého plemena, musí mať všetky tieto znaky t.j. musí zodpovedať predpísanému štandardu.
Morfologické znaky
sú všetky znaky, ktoré charakterizujú zovňajšok zvieraťa /exteriéru/ napr.: srsť, sfarbenie, postavenie ucha, utváranie jednotlivých častí tela atď. Fyziologické znaky sú vlastnosti, ktoré sú odrazom funkcie určitých orgánov, a sú to teda väčšinou výkonové vlastnosti plemena. U psov je to hlavne rýchlosť, nos, spôsob práce nosom, vystavovanie, povaha atď. V reprodukcii jednotlivých plemien je v priebehu striedania generácií celkom prirodzeným rysom zachovávanie vlastností plemena a individuálnych zvláštností. Táto zhoda alebo podobnosť vlastností rodičov a ich potomkov je prejavom dedičnosti. Pre laikov je zdôraznenie podobnosti rodičov a potomkov najnázornejším vysvetlením pojmu dedičnosť. Ucelenejšie poňatie tohto procesu však zahŕňa jednak stránku prenosu genetického materiálu z generácie rodičov na generáciu potomkov, tak i spolupôsobenie dedičnosti a prostredia vo vývoji organizmu. Ak sme chovatelia a sledujeme výsledky nášho chovu, stretneme sa nielen s podobnosťou jednotlivých generácií, ale i s rozdielnosťami medzi rodičmi a ich potomstvom. Pri štúdiu dedičnosti je teda pre pochopenie celého tohto procesu nevyhnutným predpokladom aj pochopenie procesu premenlivosti. Hneď na začiatku si musíme pripomenúť, že potomok nededí od rodičov vlastnosti, ale iba vlohy /gény/, ktoré sú podnetom k vývoju týchto vlastností. Hmotným podkladom dedičnosti je teda prenos vlôh /génov/. V praxi sa však stretávame s tým, že rodičia a ich potomstvo sú si v mnohých vlastnostiach podobní, ale nie sú rovnakí. V celej populácii nenájdeme prakticky dvoch jedincov, ktorí by boli rovnakí vo všetkých vlastnostiach. Príčiny tejto variability sú genetického ale i negenetického pôvodu.Genetickou príčinou rozdielnosti
je predovšetkým rozdielna kombinácia vlôh. V ostatných rokoch ukončili vedci štúdium genomu psa. To vyvolalo v mnohých nádej, že dokážeme v budúcnosti ovládať dedičnosť a dokážeme u potomstva namixovať taký genetický základ, aký potrebujeme. Ako uvádza vo svojej knihe „Genetika a šľachtenie plemien psov“ známy český genetik zaoberajúci sa genetikou v chove psov Jaromír Dostál, dnes poznáme 2.385.199.138 párov báz genomu psa. Pohľad na toto číslo hovorí sám za seba o tom, aký obrovský je potenciál možných kombinácií genetického základu jedinca. Zvládnutie procesu ovládnutia tohto potenciálu v celom priebehu delenia a kombinácie rôznych genotypov v najbližšom desaťročí určite nehrozí. Praktické ovládnutie tohto procesu je stále iba v rovine science – fiction.Negenetická premenlivosť
je výsledkom pôsobenia celého komplexu faktorov prostredia. Niektoré vlastnosti sú na vonkajších podmienkach nezávislé / napr. farba očí, pigment srsti, krvné skupiny/ kým iné vlastnosti sú prostredím ovplyvňované veľmi výrazne. Vymedzenie vplyvov genetických a negenetických činiteľov pri vývoji vlastností je jedným zo základných problémov, ktorým sa zaoberá genetika. To, akým podielom sa na celkovej premenlivosti znaku podieľa genotypové založenie daného znaku, nám vyjadruje ďalší zo základných pojmov používaných v genetike a to dedičnosť /heritabilita/. Možno vám pripadá táto problematika príliš zložitá. Väčšine chovateľov však pre ich chovateľskú prax postačuje poznať aspoň základy, ktoré mu poskytujú určitý obraz o tom, ako jednotlivé procesy prebiehajú. Je nutné poznamenať, že nie každý teoreticky vzdelaný chovateľ je hneď aj úspešným chovateľom. K tomu, aby sa chovateľ stal úspešným, je nutné okrem teoretického základu a praktických skúseností mať aj primeranú dávku chovateľského šťastia a chovateľskej intuície.Nabudúce si povieme o zásadách prenosu dedičných informácií medzi generáciami.