Predstavujeme

Sieň úcty a slávy poľovníctva  na Slovensku

Rozhovor s Ing. Jozef Jursa CSc
Autor: Vanda Kosňanská

4. septembra 2010, pri príležitosti Dní sv. Huberta vo Svätom Antone, bola v Barokovej sýpke kaštieľa otvorená „Sieň úcty a slávy poľovníctva na Slovensku“. Tento významný počin má za cieľ, podobne ako v iných odboroch, uctiť si osobnosti, ktoré významnou mierou prispeli k rozvoju poľovníctva na Slovensku.

Prvými osobnosťami, ktoré boli do siene uvedené in memoriam, sú zakladateľ a prvý predseda Loveckého ochranného spolku pre Slovensko, Ján Červíček, a nestor slovenskej poľovníckej kynológie, Koloman Slimák. Obaja sa významne zaslúžili o rozvoj slovenského poľovníctva.

V tomto roku bola do Siene úcty a slávy poľovníctva uvedená aj relácia Halali. Táto televízna relácia, ktorá je už dlhé obdobie najpopulárnejšou reláciou o poľovníctve, významne prispieva k popularizácii poľovníctva a osvete v tejto oblasti. Patrí k najsledovanejším reláciám slovenskej televízie.

Zároveň bol do Siene úcty a slávy poľovníctva uvedený aj ďalší poľovnícky kynológ, Ing. Jozef Jursa, CSc., ktorý stoji už veľa rokov na čele slovenskej kynológie ako prezident Slovenskej kynologickej jednoty (SKJ) a predseda Kynologickej rady SPZ.

Zhovárali sme sa s pánom Ing. Jozefom Jursom, CSc. krátko po tejto slávnostnej udalosti.

1 – Ako vnímate toto výnimočne ocenenie?

V prvom rade musím povedať, že je to pre mňa veľká česť. To, že som sa ocitol v Sieni úcty a slávy poľovníctva po boku takých velikánov poľovníckej kynológie, ako boli Koloman Slimák a Fridrich Konrád, vo mne vyvoláva veľkú pokoru, ale zároveň aj veľkú zodpovednosť. Som prakticky prvý člen Siene úcty a slávy poľovníctva, ktorý dostal toto ocenenie za života. Všetky ostatné osobnosti v Sieni úcty a slávy poľovníctva boli zaradené in memoriam.

2 – Aký je  Váš názor na smerovanie slovenského poľovníctva a poľovnej kynológie?

Pôsobím v kynológii už viac ako 50 rokov, od roku 1972. Možno práve to, že som mal k kynológii najbližšie aj profesionálne – vyštudoval som zootechniku na Vysokej škole poľnohospodárskej a venoval som sa šľachteniu zvierat – bolo dôvodom, prečo som už od prvých rokov začal aj funkcionárčiť. 

V klube som funkcionárom od roku 1975, posledných 30 rokov ako predseda klubu. V Kynologickej komisii SPZ pôsobím od roku 1978, posledných 12 rokov ako predseda Kynologickej rady SPZ i SPK. Bol som pri zakladaní SKJ a posledných 12 rokov som jej prezidentom. Od začiatku 80. rokov som rozhodcom pre výkon a exteriér psov. Vzdelávaniu rozhodcov, či už pre exteriér alebo výkon, sa venujem od roku 1985, takže poznám kynológiu zo všetkých strán. To mi dáva možnosť hodnotiť vývoj kynológie za uvedené obdobie.

Je ťažké porovnávať kynológiu pred rokom 1989 a po ňom. Do roku 1989 bola kynológia rozdelená medzi tri organizácie a riadená direktívne. Boli sme oddelení hranicami od západných krajín a dovážať psov či chovný materiál zo západnej Európy bolo veľmi obťažné. Chov u nás bol pomerne uzavretý. Početnosť plemien vtedy sa nedá porovnať s dnešným obdobím. Kynológia bola predovšetkým koníčkom, nie spôsobom získania finančných prostriedkov.

Po roku 1990 nastal veľmi búrlivý rozvoj, nielen čo sa týka organizácie kynológie, ale aj chovu. Výrazne narástol počet plemien, počet rôznych kynologických akcií a výrazne sa zvýšila komercializácia kynológie. To prináša nielen pozitívne prvky, ale aj veľa negatívnych.

V ostatnom období zasahujú do kynológie aj výrazné snahy rôznych organizácií pod rúškom welfare psov. Najviac ma mrzí, že sa to často spája aj s aktivitami proti čistokrvnému chovu psov. Tlaky na liberalizáciu chovu spolu s výrazným vstupom komercie do chovu prinášajú výrazné zmeny do činnosti FCI, SKJ a jednotlivých klubov, nie vždy však pozitívne.

Pokiaľ ide o slovenskú kynológiu, myslím si, že jej vývoj v posledných rokoch je pozitívny, nielen čo sa týka jej organizácie, ale aj zvyšovania úrovne chovu psov a aktivít SKJ a jej členských organizácií v oblasti vzdelávania kynológov. Samozrejme, nové trendy v pohľade verejnosti na chov psov a chov zvierat všeobecne, často odborne pochybné, prinášajú so sebou okrem pozitívnych vecí aj veľa negatív, ktoré sa odrážajú nielen na chove psov, ale aj na celom vnútornom živote našej kynologickej organizácie.

3 – Čo pokladá za svoj najväčší prínos pre slovenskú kynológiu / SPZ a poľovníctvo ?

Je veľmi ťažké hovoriť o mojom prínose pre kynológiu na Slovensku, najmä pre poľovnícku kynológiu. Vždy tvrdím, že kynológia a chov psov sú oblasti, kde jeden človek nezmôže nič. Už zo základných zákonitostí genetiky a šľachtenia vyplýva, že čím väčšiu populáciu plemena máme, tým väčší je predpoklad dosiahnutia genetického pokroku. Rovnako ako chovateľ sám nedokáže veľa, ani jeden funkcionár nedokáže sám ovplyvniť vývoj kynológie. Musí mať okolo seba schopných ľudí, ktorí podporia jeho myšlienky.

Vždy som bol hrdý na slovenskú kynológiu a myslím si, že kynológia v každej krajine má veľký význam pre jej reprezentáciu. Hovorí o jej histórii a kultúrnej úrovni. 

Mojou snahou počas celej mojej kynologickej kariéry bolo pracovať na zvyšovaní úrovne kynológie na Slovensku ako celku, ale aj v celej jej rôznorodosti. 

Bol som chovateľom – odchoval som niekoľko desiatok vrhov, hlavne nemeckých krátkosrstých stavačov, cvičiteľom – vyhral som prakticky všetky vrcholové súťaže stavačov. Od konca 70. rokov som rozhodcom pre výkon a začiatkom 80. rokov som sa stal rozhodcom pre exteriér psov. Od polovice 80. rokov som prednášal na školeniach rozhodcov a bol členom skúšobných komisií. 

Venoval som sa práci vo funkciách, najmä v oblasti poľovníckej kynológie, kde som sa snažil o zvýšenie úrovne využívania poľovníckych plemien pri výkone práva poľovníctva, zachovávanie poľovníckych tradícií a zvýšenie úrovne organizácie vrcholových kynologických podujatí. To sa bez úzkej spolupráce s ďalšími kynológmi nedá. 

Mal som šťastie, že už od začiatku svojich kynologických aktivít som sa stretával s ľuďmi, ktorí výrazne ovplyvňovali slovenskú, najmä poľovnícku kynológiu, a mali vplyv aj na môj kynologický život. Bol to Koloman Slimák, s ktorým som mal možnosť spolupracovať, Vladimír Šiška, František Siget, Andrej Renčo a mnohí ďalší.

Za 50 rokov, čo som aktívny v kynológii, som bol stále aktívnym funkcionárom na rôznych úrovniach, rozhodcom a venoval som sa vzdelávaniu kynológov. Podieľal som sa na uznaní a ďalšom šľachtení nášho národného plemena, slovenského hrubosrstého stavača. Podieľal som sa na modernizácii a úpravách skúšobných poriadkov pre skúšky poľovníckych plemien psov. Po roku 1989 som sa podieľal na aktivitách a snahách o udržanie poľovníckej kynológie pri poľovníckej organizácii a založení jednotnej kynologickej organizácie, v ktorej má poľovnícka kynológia významné miesto. Ale to, čo je môj najväčší  prínos pre slovenskú kynológiu, musia zhodnotiť predovšetkým kynológovia.

Ja si osobitne cením svoj prínos k zvyšovaniu úrovne  poľovníckej kynológie na Slovensku,   vzdelávaniu rozhodcov  či už pre výkon ako aj pre exteriér. Myslím si, že som v tejto oblasti  výrazne prispel k zjednoteniu  odbornej terminológie rozhodcov  pre exteriér.  

Za svoj prínos  považujem tiež to , že som sa viac ako 30 rokov podieľal na  budovaní jednotnej vrcholovej organizácie slovenskej kynológie  a svojimi aktivitami prispievať k zvyšovaniu jej úrovne , na úrovni jednotlivých funkcií ktoré som v kynológii zastával.  

Za osobitný úspech budem považovať, ak sa nám podarí v najbližšom období medzinárodne predbežne uznať  naše nové národné plemeno – Tatranského duriča.